Farmárska revue v sobotu 11.03.2023 odvysielala reportáž o regeneratívnom hospodáraní s pôdou v záhrade (
https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/15192/390346#1003 od času cca 16:43). V reportáži je môj známy, ktorý prezentuje výsledky tohto prístupu v jeho záhrade. Začali sme cca 10 rokov dozadu, keď som prvýkrát vysial facéliu, horčicu, viku, vtedy ešte všetko osobitne, nie v zmesiach. Vtedy ešte známy gúľal očami, čo to zas vymýšľam. Keď ale koncom novembra videl moju džungľu z horičice, ďalší rok už sadil aj on. Najprv trval na tom, že zelené hnojenie musí na jeseň zakopať/zarýľovať, lebo sa to tak píše v múdrych knižkách. Aj od toho som ho postupne odnaučil. Posledné cca 2 roky sme nadviazali spoluprácu s PD Krakovany a vzájomne si vymieňame postrehy. Veľa sa do reportáže nedostalo, druhové aj percentuálne zloženie zmesi prudko závisí od termínu sejby. Zmes v reportáži bola sadená počas horúceho leta, na jeseň už nemá zmysel pohánku dávať do zmesi, na rast totiž potrebuje teplo. Cez leto a na jar nie je dobré dávať horčicu, pretože hneď vybehne do kvetu a neurobí dostatok hmoty (nadzemnej aj podzemnej). Sadená na jeseň (napr. polovica septembra - okolie Trnavy) však nemá konkurenciu - nejde do kvetu, robí len zelenú hmotu, narastie kľudne aj vyše 1,5m výšky. Ale vtedy prehluší všetko ostatné v zmesi. Základné poučenie je robiť zmesi, nie monokultúry. Oveľa viac to prospieva pôdnemu životu, aj biodrilling koreňmi rôznych typov je efektívnejší (koreňové sústavy rôznych tvarov a hĺbok sa vzájomne dopĺňajú a tým účinnejšie prekorenia pôdny profil, aj viac do hĺbky + pri vhodnom výbere druhov je tam aj pozitívny efekt medzidruhovej inetrakcie).
Nakoniec dodám, že ja aj známy máme lužnú pôdu oglejenú, t.j. ťažkú ílovitejšiu pôdu z okraja Vážskej nivy, kde sa pri záplavách usádzali najjemnejšie čiastočky naplavenín. O pár desiatok metrov ďalej, na druhej strane ulice už majú záhrady na svahu, ktorým Vážska niva prechádza do Trnavskej sprašovej tabule (145 mnm vs 160-165mnm). Lužná pôda sa skokovo mení na (degradovanú) černozem na spraši. Rôzdiel vo fyzikálnych vlastnostiach pôdy je obrovský (preto aj na starých mapách vidno polia len hore na černozemi, tu dole boli len lúky a pasienky). Pri klasickom oraní, rýľovaní, motykovaní a pod je obrovský problém so štruktúrou tejto lužnej pôdy. Jemná štruktúra po premrznutí zrýľovaného/pooraného záhonu vydrží len pár dní až týždňov odkedy sa v nej na jar začnú ľudia babrať klasickým štýlom (napr. rotavátorovanie a podobné šialenosti), v závislosti od toho, nakoľko nie je dodržiavaná základná zásada, že s ílovitou pôdou sa nemanipuluje a nevstupuje sa na ňu, dokým je mokrá/vlhká (najmä na jar je síce vrchná vrstva obschnutá, ale už 5-10 cm pod povrchom je chladno a vlhko. Zrotavátorovanie mrazovú štruktúru úplne zničí. Pritom stačí len plytko pobrániť a uhrabať, čím sa vlastne len uzavrie výduch pôdnych kapilár.). Takáto štruktúra je ale veľmi nestabilná a aj pri najväčšej opatrnosti sa relatívne rýchlo stratí (lebo sa už nebnovuje mrazom a naopak sa poškodzuje napr. ušlapaním a intenzívnou závlahou). Štruktúra vytvorená pomocou biodrillingu koreňmi medziplodín (v kombinácii s vďaka tomu rokmi zvýšeným obsahom organických zvyškov v pôde) je oveľa trvácejšia, nie je problém ju udržať celú sezónu.